Spotting trip report – Za hranice všedného Ruska (1. časť)

• 27.09.2020 09:00

V čase, keď som spracovával fotografie z tohto veľkého výletu, som mal pôvodne tráviť augustové dni tohto roka lovením starých sovietskych lietadiel na ruských letiskách. Na nové dobrodružstvá v krajine, ktorá sa nám pod súčasným vedením opäť stále viac vzďaľuje, ale ktorá má stále čo ponúknuť aj náročnému fotografovi dopravných lietadiel, za ktorého sa považujem, som sa samozrejme veľmi tešil. Lenže, spotter mieni a čínsky vírus mení... Keď som sa v januári a februári tohto roku vydával na zatiaľ posledné diaľkové výlety do Japonska a Južnej Kórey, resp. do Thajska a Kambodže a v lekárni som si kupoval za smiešnych 13 centov jednorazové rúška „pre istotu“ do ázijských prostriedkov hromadnej dopravy, ani v najhoršom sne som netušil, že už o pár týždňov zažijeme bezprecedentný kolaps celého nášho spôsobu života, vrátane úplného zdecimovania leteckej dopravy. To, čo sa mi najprv zdalo na problém na dva-tri mesiace sa natiahlo na katastrofu neuveriteľných rozmerov, ktorej koniec ešte vôbec nie je v dohľade. Dnes si hovorím, aké šťastie som mal, že sa mi podarilo spomínané ázijské výlety začiatkom roka ešte absolvovať a bez problémov sa stihnúť vrátiť domov, než sa celý svet uzavrel a uväznil nás v domovských krajinách. A tak mi neostávalo nič iné, iba postupne oželieť všetky svoje už naplánované (a z veľkej časti aj zaplatené) výlety do Lisabonu, Kanady či Juhoafrickej republiky a tešiť sa aspoň z toho, keď sa mi v niektorých prípadoch podarilo dostať naspäť aspoň peniaze, ktoré som do toho investoval. Výlet do Ruska bol opäť v mojich plánoch na druhú polovicu augusta 2020, ale našťastie v čase príchodu korony som ešte nemal nič zaplatené, a tak som musel iba prežiť smútok z toho, že tam tento rok nevyrazím. A veľkou otázkou ostáva, kam a kedy vôbec budem môcť na nejaký výlet za lietadlami zase vyraziť...

O to viac som v týchto dňoch ocenil, že fotografie zo svojich výletov spracovávam s asi dvojročným sklzom. Na jednej strane je to nápor na môj (už práve nie najmladší) mozog, pamätať si, čo vlastne mám všetko vyfotografované, aby som sa s odstupom pár mesiacov nenaháňal za niečím, čo už spokojne odpočíva v mojej zbierke, len ešte neprešlo spracovaním a zaevidovaním do zoznamu, na strane druhej prežívam svoje výlety takpovediac znova. Tí, ktorí sa pachtia po tom, aby fotografie po návrate z výletu čo najskôr spracovali a prípadne nahádzali na nejaké internetové stránky, sa k nim možno už nikdy nevrátia, mne vyhovuje fakt, že po dvoch rokoch sa vraciam v spomienkach k prežitým zážitkom. A tak v tomto prípade bolo (aj keď len slabou) náplasťou na bolesť z nezrealizovanej cesty do Ruska prehrabávanie sa fotografiami z augusta 2018, kedy som po ročnej prestávke opäť vyrazil do matičky Rusi a tentokrát som sa rozhodol znova neskončiť iba v Moskve, ale putovať ďaleko za hranice všedných dní. Pri plánovaní tejto cesty som rozmýšľal, kam sa v Rusku okrem hlavného mesta vybrať. Ponúkali sa samozrejme obligátne veľkomestá v západnej časti krajiny, napr. Petrohrad, tam som však už bol pred pár rokmi a skladba lietadiel tam nie je nejako extra zaujímavá. Bolo mi jasné, že za exotickejšími kúskami sa musím vybrať oveľa ďalej na východ. Do rany prišiel samozrejme Novosibirsk, ktorý vďaka strategickej polohe ponúka veľmi bohaté letecké zážitky a ktorý som už tiež v minulosti navštívil, ale moje plány viedli ešte ďalej. Nakoľko na veľkých letiskách v Rusku už dominujú západné typy lietadiel a staršie stroje sovietskej výroby sa obmedzujú väčšinou len na vojenské letectvo alebo zopár spoločností ponúkajúcich privátne lety, jedinú šancu zažiť skutočnú atmosféru starých sovietskych dôb predstavovalo regionálne letectvo.

Aj vďaka kontaktom s mojím dlhoročným kamarátom z Malty padla voľba na východoruské mesto Irkutsk, ktoré sa pri bližšom skúmaní ukázalo byť tou najlepšou voľbou, nakoľko na miestne regionálne linky prenikli moderné západné stroje iba v minimálnej miere a drvivú väčšinu letov zabezpečujú staré dobré „ťažné kone“ z čias minulých, hlavne z konštrukčnej kancelárie Antonov. Určite je to dané nielen tým, že cena moderných západných lietadiel je pre mnohé malé letecké spoločnosti privysoká, ale hlavne tým, že veľa menších letísk v tejto oblasti má len minimálne vybavenie, mnohé nemajú ani spevnenú vzletovú a pristávaciu dráhu, a, pri všetkej úcte k výdobytkom modernej techniky, na takéto lety sa viac hodia lietadlá ako AN-24 než ATR-72. Staré sovietske stroje boli vždy konštruované na primitívne podmienky, aké na mnohých letiskách v Sovietskom zväze vládli, a vďaka tomu boli aj robustnejšie a menej náročné na jemnú údržbu. Nie nadarmo sa hovorí, že staré sovietske lietadlá možno opraviť kladivom a skrutkovačom, zatiaľ čo na modernú západnú techniku treba počítače. Ale ani u tých najodolnejších strojov nie je ich životnosť nekonečná, a tak som sa rozhodol, že výlet do týchto končín netreba odkladať a Irkutsk sa stal pevnou súčasťou môjho plánu. Novosibirsk v ňom zostal tiež, a tak sa do finálnej podoby dostal výlet zahŕňajúci trojuholník Moskva-Novosibirsk-Irkutsk, ktorý v sebe spájal osvedčenú klasiku niekoľkých letísk v hlavnom meste, s už vyskúšaným letiskom uprostred veľkej ruskej krajiny až po nové dobrodružstvo pri hraniciach s Čínou a Mongolskom. Na takýto výlet bolo potrebné aj „nahromadiť“ dostatok voľna a podrobne ho rozplánovať, jeho príprava preto v tomto prípade zabrala viac času ako je bežné pri jednoduchších výletoch do Ruska. Termín výletu som si stanovil na koniec augusta 2018, čo bolo v súlade s konaním vojenskej výstavy Army 2018 v Moskve, hoci okolnosti napokon zariadili, že môj výlet nemal s výstavou nič spoločné, ale o tom neskôr.

Na svoju dopravu do Ruska som si opäť zvolil spoločnosť Austrian Airlines z Viedne. Nie preto, že by som bol jej nejakým veľkým fanúšikom, ale jednoducho z porovnávania vyšla najvýhodnejšie. Nakoľko som potreboval letieť aj s podanou batožinou, všetky „atraktívne“ tarify konkurencie sa pripočítaním ceny za batožinu razom stali menej atraktívnymi a vzhľadom na fakt, že Austrian Airlines lietal do Moskvy dvakrát denne, vrátane nočného letu, mohol som si vybrať spojenie, ktoré mi najviac vyhovovalo a umožňovalo maximálne využiť čas v Rusku na spotting. Na vysvetlenie: Denné lety sú určite pohodlnejšie pre ľudský organizmus, avšak vzhľadom na vzdialenosť a hodinový časový posun človek „zabije“ podstatnú časť dňa cestovaním a než sa dostane v Moskve k fotografovaniu, z dňa nemá takmer nič. Preto volím radšej nočné lety, ktoré sú síce únavnejšie, ale po nočnom lete a následne odložení batožiny v hoteli som ráno pripravený na prvé fotografovanie už na niektorom moskovskom letisku a podobne je to aj pri ceste naspäť. Chýbajúci spánok sa dá ľahko dospať prvou nocou po ceste. Tentokrát som však musel vyriešiť aj to, ako sa budem presúvať v rámci Ruskej federácie. Ceny leteniek, ak som opäť započítal aj podanú batožinu, boli pomerne vysoké, našťastie som mal dostatok nazbieraných „avios“ vo vernostnom programe spoločnosti British Airways, ktoré sa dajú použiť aj na lety partnerských dopravcov v rámci aliancie oneworld. Ako som už niekoľkokrát spomínal, vernostný program Executive Club spoločnosti British Airways považujem za najlepší z trojice aliancií oneworld, SkyTeam a Star Alliance, prináša totiž najlepšie zhodnotenie nazbieraných bodov. Jednak zbieranie „avios“ je rýchlejšie ako u konkurencie a taktiež ich použitie je výhodnejšie, za bonusové letenky zaplatíte menej „avios“ a doplatkových peňazí ako u iných aliancií.

Jedným z hlavných dopravcov v aliancii oneworld je aj ruská spoločnosť S7 Airlines, ktorá patrí medzi najväčšie v krajine a na jej služby sa dá spoľahnúť. Stačilo trochu hľadania a našiel som vhodné spojenie z Moskvy do Novosibirska, ako aj z Irkutska do Moskvy. Obe síce boli prevádzkované „obyčajnými“ A320 a A321, avšak na týchto tratiach ani nebolo nič iné na výber. Za letenky som zaplatil veľmi prijateľnú cenu v podobe „avios“ z môjho účtu a symbolického doplatku a ešte som si mohol vybrať zo spojení, ktoré mi časovo najviac vyhovovali. Situácia bola odlišná medzi Novosibirskom a Irkutskom. Tam ponuka letov nebola taká bohatá, ale stále som si mohol zvoliť spoločnosť S7 Airlines, na ďalšiu bonusovú letenku som však už nemal dostatok „avios“ a bežná cena letenky bola pomerne vysoká. Bola by to však aj škoda, ak na tejto trase lietali aj dve exotickejšie spoločnosti, Angara Airlines a IrAero. Ich ceny boli viac-menej porovnateľné a nakoľko IrAero trať lietalo „obyčajným“ CRJ-200, voľba padla jasne na dopravcu Angara Airlines, ktorý používa výhradne východnú techniku, v prípade relatívne dlhého letu z Novosibirska do Irkutska v podobe veľmi exotického AN-148. Keď som bol v roku 2013 v Kórejskej ľudovodemokratickej republike, rozhodol som sa nezaplatiť si vyhliadkový okružný let týmto typom lietadla, ako keby som tušil, že ešte budem mať šancu sa ním zviezť niekedy inokedy. S radosťou som preto letenku kúpil a tešil sa na tento let. Základné prípravy na výlet tým boli uzavreté, ubytovanie som si zabezpečil pomerne jednoducho a ostávalo iba získať víza, čo sa mi opäť podarilo priamo cez veľvyslanectvo Ruskej federácie a vyhol som sa tak „manipulačnému poplatku“ 25 EUR cez Ruské vízové centrum.

V polovici augusta 2018 nastal čas zbaliť veci a vybrať sa na výlet. Jeho začiatok tentokrát našťastie nepoznačili žiadne problémy so zrušenými alebo zmeškanými letmi, a tak som sa 16.8.2018 večer vybral na palube Austrian Airlines do Moskvy. Let prebehol bez problémov, s klasickým miniatúrnym teplým jedlom v podobe malého trojuholníka cestovín s nejakou omáčkou (v tejto súvislosti sa vždy zamyslím nad tým, aký má význam pre letecké spoločnosti ako Austrian Airlines ponúkať tak miniatúrne jedlo, s ktorého prípravou, zohrievaním a manipuláciou sú spojené rovnaké náklady, ako keby servírovali štandardné teplé jedlo bežnej porcie, ale tak moje úvahy sú zjavne odlišné od rozpočtárov leteckých spoločností...) a krátko po polnoci v piatok som sa ocitol v letiskovej hale letiska Domodedovo. Keďže moskovské metro začína premávať až krátko pred 6:00 h ráno, zvyšný čas som využil na krátky odpočinok a zabezpečenie si telefónnej SIM karty na volania v rámci Ruskej federácie. V pravý čas som sa „maršrutkou“ číslo 308 (v noci štandardný „sociálny“ autobus s rovnakým číslom nepremáva) presunul na stanicu metra Domodedovskaja, odkiaľ som zamieril do svojho skromného hotela v juhozápadnej časti mesta. Tento hotel som si vybral nielen pre jeho nízku cenu, ale aj polohu na trase metra, ktorým sa dá jednoducho a rýchlo dostať na letisko Vnukovo, na ktorom som predpokladal stráviť najviac času počas svojho pobytu v metropole. Presuny po Moskve sú všeobecne náročné, auto je podľa môjho názoru úplne zbytočné, hlavne ak sa človek vie dohovoriť alebo aspoň orientovať v azbuke a ruských nápisoch. Najlepším dopravným prostriedkom je určite metro, ktoré je efektívne a rýchle a pokrýva celé mesto, nie nadarmo moskovské metro prepraví najviac ľudí na svete. Zo staníc metra je potom potrebné prestúpiť na niektorý z autobusov alebo „maršrutiek“ a dopraviť sa na zvolené letisko alebo miesto pri dráhe. Pre cudzincov, ktorí neovládajú ruštinu to môže byť spočiatku problém, ale zvládnuť sa to dá. Ja som našťastie už dávnejšie oprášil svoje znalosti ruštiny ešte z dávnych dôb a prekvapivo som zistil, že až tak veľa som nezabudol a na bežné dorozumievanie to stačí.

Hneď po prílete som sa skontaktoval aj s jedným zo svojich domácich ruských kamarátov, ktorý mi je neoceniteľným pomocníkom pri všetkých nedávnych návštevách Ruska. Zavalitý dobrosrdečný pánko zhruba v mojom veku je tak neskutočne ochotný, že hoci sa v lepšom prípade vidíme počas mojich návštev v Moskve raz-dvakrát, nerobí mu problém aj počas dovolenky pri Čiernom mori alebo kdekoľvek sa v Rusku nachádza, pravidelne ma zásobovať informáciami o tom, aké zaujímavé lietadlá na to-ktoré letisko v Rusku v ten deň majú priletieť. A sú to veľmi cenné informácie, z neverejných zdrojov, ktoré najmä v prípade vojenských letísk predstavujú rozdiel medzi zbytočným presedením niekoľkých hodín pri dráhe letiska bez patričného úlovku alebo mimoriadne úspešným dňom s bohatým úlovkom, ak človek vie, kam sa má v daný deň vybrať. Zoznámenie s týmto človekom si nesmierne vážim a jeho ochotu a vytrvalosť ešte viac. Práve u neho je výhodou moja znalosť základov ruštiny, nakoľko komunikácia s ním je ľahká a príjemná, po anglicky totiž vie veľmi málo. Mladší ruskí spotteri sú na tom niekedy s angličtinou lepšie, ale dorozumievanie sa v ich rodnom jazyku je určite príjemnejšie, aj keď s chybami. A tak vďaka informáciám od môjho kamaráta sa celý môj plán na „strategickú polohu v blízkosti letiska Vnukovo“ hneď v prvý deň ukázal ako zbytočný, lebo po doručení informácií od neho som ako najvhodnejší variant zvolil hneď v prvý deň návštevu letiska v Čkalovskom, teda na opačnej strane od mesta, hoci pôvodné plány boli ešte odlišné.

Môj ruský výlet v roku 2018 bol špecifický aj tým, že som jeho časť absolvoval spoločne so skupinou kamarátov z Malty. Môj dlhoročný kamarát Etienne vzal zo sebou aj troch ďalších spotterov a hoci sme svoj program na seba pevne neviazali a naše cesty sa mnohokrát aj rozišli, na niektorých miestach sme sa jednoducho stretli, lebo to bola najlepšia voľba strávenia tohto dňa. Hneď v prvý deň sme však začali nie práve najšťastnejšie. Pôvodný plán, na základe informácií od domácich spotterov, totiž počítal s tým, že vyrazíme na letisko Kubinka, čo je vojenská základňa asi 60 km západne od hlavného mesta. Kubinka je za bežnej situácie pomerne tichým letiskom, ktorého návšteva (najmä bez potrebných informácií) sa veľmi neoplatí, avšak každoročne v druhej polovici augusta ožíva aktivitou, nakoľko sa na ňom koná letecká časť výstavy Army, ktorá vždy v auguste priláka nielen tisíce návštevníkov z radov odborníkov a nadšencov, ale aj desiatky lietadiel. Časť z nich je počas výstavy vystavená na statickej ukážke, alebo sa zapája do letových ukážok, niektoré transportné lietadlá prilietajú najmä pred začiatkom výstavy a po jej skončení, aby priviezli či odviezli výstavný materiál, náhradné diely, sprievodný personál a pod. Nakoľko predmetom môjho záujmu sú výhradne dopravné lietadlá (vrátane vojenských dopravných), samotná výstava pre mňa až tak zaujímavá nie je, letové ukážky sa obmedzujú výhradne na bojové a cvičné lietadlá, prípadne na akrobatické skupiny, a statická ukážka je, tak ako takmer na každej výstave, pomerne ťažko fotografovateľná, jednak pre veľké zástupy ľudí a jednak pre veľmi tesné rozostavenie lietadiel jedno vedľa druhého. Celá naša spotterská skupina preto uprednostňuje pohyby lietadiel pred začiatkom konania výstavy, kedy je možné si vzácne kúsky vyfotografovať pri prílete.

Tak tomu malo byť aj v daný piatok, kedy mala predpoludním priletieť na základňu Kubinka skupina akrobatických vojenských lietadiel z Číny, ktoré mňa osobne síce veľmi nezaujímali, ale zaujímavý bol ich sprievod v podobe dvojice IL-76 čínskeho vojenského letectva. Vyfotografovať tieto lietadlá je pre európskeho spottera veľmi vzácne, preto aj moje rozhodnutie bolo jasné a ranné kroky po opustení hotela smerovali na železničnú zastávku Begovaja, kde zastavujú vlaky smerujúce zo stanice Belorusskaja smerom do Kubinky. Hoci príchod mojich maltských kolegov bol nezávisle odo mňa, tu sa naše kroky prvýkrát stretli a Etienne mal už pre mňa kúpený aj lístok na vlak do Kubinky. Počasie bolo pekné a naše očakávania veľké, keď sme zrazu dostali správu od ruských spotterov, že jedno z čínskych vojenských lietadiel malo po štarte z Novosibirska, kde vykonali medzipristátie na doplnenie paliva, technické problémy, ktoré mohli dokonca skončiť haváriou, ale našťastie sa mu podarilo vrátiť sa späť na letisko. Celá výprava tak ale ostala v Novosibirsku až do vyriešenia problému a prelet do Kubinky zrušili. Pre nás to znamenalo veľké sklamanie a zrazu sme stáli pred otázkou, aký náhradný program zvoliť. Na základe informácií od môjho kamaráta sme sa rozhodli, že najlepším plánom B bude návšteva iného vojenského letiska Čkalovskij, ktoré sa nachádza v katastri mesta Ščolkovo východne od Moskvy. To znamenalo presunúť sa na opačný koniec mesta a moji kamaráti ma presvedčili, že na rozdiel od mojich doterajších dobrých skúseností použijeme na dopravu do nášho cieľa vlak, po domácky „električku“. Ten odchádzal zo stanice Jaroslavskij, kam sme sa dostali metrom a po doplnení zásob sme nastúpili na vyše hodinovú pomalú jazdu smerom k mestám Ščolkovo a Monino (áno, na tejto trase sa nachádza aj stanica, kde treba vystúpiť pre návštevu veľmi známeho leteckého múzea). O vhodnosti tejto formy dopravy som od začiatku pochyboval a snažil sa mojich kamarátov presvedčiť na cestu maršrutkou, ale napokon som sa im podvolil, nakoľko oni ako ľudia neovládajúci ruštinu nedôverovali systému „zdieľaných taxíkov“, ktorý je v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu veľmi bežný. Napokon nás aj vlak doviezol do nášho cieľa a pobyt pri letisku Čkalovskij sa mohol začať, ale o tom až nabudúce.